Ľudia, zhon, ruch, škripot vagónov a koľajníc. Odchody, návraty, píšťalka výpravcu a hlásnik v amplióne – proste len taká obyčajná stanica. Tá v Leopoldove je predsa len niečím zvláštna a výnimočná. Pár krokov od nej sa nachádza miesto, ktoré môžeme bez zaváhania označiť ako európsky unikát. Z neďalekej krčmy „U Pištov" sa ozýva typická tlmená vrava. Nenápadná chodba, zvonček, kroky, štrnganie kľúča a dlhý skúmavý pohľad pána spoza skiel okuliarov. Na stene si ešte všimneme nápis: „Vitajte“ a to hneď v niekoľkých svetových jazykoch. „Dobrý deň prajem. Ste tu po prvý raz?“ preruší naše čakanie majiteľ, zberateľ, predavač, ale najmä človek s dušou zanieteného nadšenca. Dvere sa pomaly otvárajú a prvé, čo nás upúta je to nekonečné kvantum kníh. Nech sa páči – pán Tibor Ďurák a jeho antikvariát Europik.
Možno to znie v dnešnej dobe až neuveriteľne, ale zanedlho, práve 2. decembra to bude presne 15 rokov, čo pán Ďurák otvoril v Leopoldove svoj prvý antikvariát, v drevenom stánku - Pri škole. „Viete aké som ja znamenie? Baran. A barani, tí sú tvrdohlaví a vytrvalí. Bol to veru veľmi tenký ľad podujať sa na niečo takéto. Ani tu v Leopoldove, ani v Hlohovci nikdy antikvariát nebol, nebola tu žiadna tradícia. Z tohto pohľadu to bolo také baranovsky odvážne,“ rozhovorí sa vyštudovaný chemický inžinier a dlhoročný učiteľ, ktorý sa pre tento odvážny krok rozhodol až v čase na dôchodku.
Ovláda angličtinu, nemčinu a francúzštinu a tak zvažoval aj možnosť venovať sa na penzii prekladom. Ako člen Únie slovenských novinárov je aktívny aj v publikačnej činnosti. Vlastní licenciu na predaj starožitností a známy je svojou slabosťou pre hudobné nástroje. Nakoniec sa však veľa z toho, čo má pán Ďurák rád, ocitlo pod jednou strechou... „Viete,“ zapáli si cigaretku a pokračuje v rozprávaní, „ja mám jedno negatívum – všetko zapracem.“ Veru netrvalo dlho a v stánku Pri škole sa už zanedlho nedalo ani pohnúť. A tak v roku 1999 otvára Tibor Ďurák ďalší antikvariát priamo na poschodí budovy železničnej stanice, ktorý pomenoval naozaj príslovečne – U prednostu. „Dal som všetko do poriadku, mal som tam parádnu kanceláriu a niekoľko miestností. Kamarát, ktorý opravuje kostoly, mi na steny namaľoval krásne ľalie a na medziposchodí Evu, teda, to ja som ju tak pomenoval. Kdekoľvek ste stáli, vždy sa na vás dívala. Keď ste prichádzali, tak vás vítala, keď ste odchádzali, tak sa s vami lúčila.“ Začalo pendlovanie medzi stánkom v meste a stanicou. Aj preto prišla vhod v roku 2002 možnosť prenájmu priestorov v budove priamo oproti stanici, ktorá je taktiež majetkom železníc.
Priestory však boli v dezolátnom stave: „Cez strechu sa dalo pozerať na hviezdy, na lopate som vynášal parkety rozpadnuté na prach, dokonca tu rástli aj huby. Opäť bolo treba všetko porobiť, vypratať, vymaľovať, postaviť regále, poprenášať knihy..." Stánok v meste pán Ďurák zrušil a odteraz fungoval doslova naraz v dvoch antikvariátoch krížom cez cestu. Pred dvomi rokmi však prišlo rozhodnutie priestory U prednostu opustiť. „Bola zima a mráz, pomáhali mi neznámi ľudia a my sme to množstvo kníh museli pobaliť a ponosiť.“ Paralelne s antikvariátom fungoval nejaký čas v podzemných priestoroch aj bar Peklo. „Ten hluk, neporiadok, výtržnosti, prostitútky, to si snáď ani neviete predstaviť.“
Dnes si už celé priestory, vrátane podzemia, balkónu aj bývalého pódia prenajíma Europik. Okrem rozmanitých žánrov literatúry sa tu nachádza aj vzácna zbierka akordeónov, obrazy a všakovaké predmety. Tie sú z čias viac, či menej minulých a dnes ich už môžeme právom považovať za rarity. Je to rovných 500 m² a nachádza sa tu neuveriteľných tristotisíc kníh. „Keď ja mám takú divnú chorobu. Hovorím si, nekupuj už tie knihy! Ale jednoducho sa neviem tomu ubrániť!“
Pán Ďurák mal dokonca v pláne vstúpiť aj do Guinnessovej knihy rekordov. Bol si istý, že vlastní najväčší antikvariát v priestoroch budovy železničnej stanice na svete: „A viete čo mi odpísali? Vraj oni takú kategóriu nemajú. Ale to, že sa niekto bozkáva o sedem minút dlhšie, alebo že niekto napečie o pár centimetrov vyššiu tortu, to sa im už ráta. Veď takéto niečo predsa vytvoril život sám!“ Jeho antikvariát už navštívili ľudia z 24 krajín sveta. Od Woodstocku cez Londýn, Paríž až po Tokio. Dokonca sem zavítali aj samotné hlavy nášho štátu. „Keď tu bol pán Gašparovič s jedným so svojich poradcov, dali mi takú úlohu: Vraj, za aký dlhý čas dokážem nájsť konkrétnu knihu. Povedal som im – dajte mi päť, sedem minút, páni. A veru, našiel som. Nekúpili, že to ma iba tak skúšali.“
Za svoj najvzácnejší kúsok považuje prvé vydanie likérnictva z roku 1659: „Je celkom možné, že podľa tejto knihy miešal likéry aj samotný Cassanova.“ Na otázku, kto navštevuje Europik najčastejšie bez zaváhania odpovedá: „Nadávali na nás, keď sme boli mladí, my teraz nadávame na mladých. Ale ja nenadávam, veď asi 70% mojich návštev tvoria práve mladí ľudia.“ Väčšinou sú to študenti z Nitry, Trnavy, Žiliny. Pýtajú sa najmä na odbornú literatúru, ktorá našla svoje priestory v mieste bývalého baru, v podzemí. „Ale možno by ste sa čudovali, záujem je aj o Marxa, Engelsa, či Lenina.“ Žiadaní sú aj naši klasici - Janko Kráľ, Kukučín, alebo Hviezdoslav. V Europiku sa nikdy dlho neohreje Dostojevskij, obľube sa tešia aj ženské romány. Tržby však ani zďaleka nepokrývajú nevyhnutné náklady.
Zvedaví sme boli aj na to, čo rád číta samotný kníhkupec - zberateľ: „Vraj človek sa každých sedem rokov mení. Bolo obdobie, keď som čítaval beletriu, mal som rád detektívky. Teraz, keď je čas, siahnem po vojnovej literatúre z východného frontu a zaujímajú ma letecké príbehy.“ Aj napriek tomu tvrdí, že jeho najväčšou láskou ostanú hríby, rybačka a harmonika. Ducha, toho mu každý deň cibria krížovky. A kedy vstúpili do jeho života knihy? „To bolo až na vysokej škole. Býval som v Bratislave v podnájme a z okna som videl vežu Klarisiek. Len pár krokov odtiaľ bola Univerzitná knižnica, tam som strávil celé hodiny. Neraz som tam chodieval aj v papučiach.“
Vtedy mladý študent chémie, dnes takmer sedemdesiatročný pán na dôchodku. V obchode neďaleko leopoldovskej stanice ho nájdete 365 dní v roku. Nasledovníka, ktorý by raz po ňom prevzal žezlo tohto kráľovstva zatiaľ nenašiel a svoje fungovanie žiaľ nemôže počítať na zisk, ale na stratu.