Musím sa priznať, že aj mňa v ten deň niečo poriadne vytočilo. Na poslednú chvíľu som riešila akési neodkladné záležitosti a preto som na stretnutie meškala. V Červeníku, dedine naďaleko Hlohovca, čakala na mňa Mirka Blašková a jej šesťročný synček Jožko. Dvaja ľudia, ktorí ma za niekoľko hodín naučili o živote viac ako som dovtedy vôbec tušila.
„Ahoj, ja som Dodko,“ usmieva sa chlapček s veľkými hnedými očami. Na okamih mám dojem, že oproti mne stojí úplne normálne krásne a zdravé dieťa. Akosi podvedome očakávam, že každú chvíľu vybehne kdesi na dvor a začne sa naháňať s loptou. Zrazu však Dodko začne kráčať. Nôžky kladie veľmi opatrne, pomaličky a neisto. Mirka ho musí po celý čas pridržiavať. Chlapček stále niečo veselo šteboce a pozerá sa mojím smerom. Pozerá sa, ale nevidí ma.
Často padal
„Mala som rizikové tehotenstvo,“ začne svoj životný príbeh slobodná mamička Mirka. Pôrod však prebehol hladko a Dodko sa narodil ako zdravé dieťa.“ Dojem, že so synčekom je všetko v tom najlepšom poriadku trval približne rok a pol. Na základe neurologického vyšetrenia sa Mirka dozvedela, že jej dieťa má mierne spomalený vývoj. Tieto prípady však nie sú vôbec neobvyklé a mnoho detí zvyčajne svojich rovesníkov časom „dobehne“. „Dodko začal chodiť pomerne neskoro,“ pokračuje Mirka. Problém bol však v tom, že pri chôdzi veľmi často padal, po schodoch nevládal vyjsť ani po štvornožky a neustále pociťoval únavu. Asi pol roka na to lekári zistili, že chlapčekovi postupne ochabuje a ubúda svalová hmota. S chorobou, na ktorú doteraz neexistuje účinný liek sa dá bojovať len cvičením, pevnou vôľou a vierou, že zajtra sa to určite zlepší... Choroba, ktorú diagnostikovali aj malému Dodkovi sa totiž volá svalová dystrofia.
Stále ho bolela hlavička
A tak začal kolotoč nekonečných lekárskych vyšetrení a rehabilitácií. Dodkov stav sa síce viditeľne nezlepšoval, ale našťastie ani nezhoršoval. Keď mal štyri roky nastúpil v septembri do škôlky v Červeníku. Roztomilý komunikatívny chlapček s podmanivým úsmevom na tvári a kamarátskou povahou si okamžite získal pani učiteľky aj priazeň detí. Vďaka pochopeniu a pomoci, nepredstavovali jeho obmedzené pohybové ťažkosti neriešiteľnú prekážku. Krátko na to sa však objavili nové problémy: „Začal mi často chorľavieť, bolievala ho hlavička a vracal,“ spomína Mirka. Pre Dodka aj pre ňu nastali dlhé prebdené a preplakané noci. Lekár nakoniec usúdil, že išlo iba o obyčajnú chrípku. Všetko nasvedčovalo tomu, že je to skutočne tak, nakoľko predpísané lieky naozaj postupne zabrali. Bolesti ustúpili, Dodko prestal konečne vracať a všetko sa zdalo byť v tom najlepšom poriadku. Žiaľ, bolo to iba zdanie...
Prestával vidieť
„Začiatkom januára som si všimla, že Dodkovi ubieha jedno očko.“ Návšteva u lekára, ale žiadne Mirkine obavy nepotvrdila a tak so synčekom nastúpila každoročnú kúpeľnú liečbu v Kováčovej. V kúpeľoch sa však nevoľnosti opäť vrátili a zo dňa na deň sa mu začal zhoršovať zrak. Cesta z predčasne ukončeného liečebného pobytu viedla rovno na detské oddelenie trnavskej nemocnice. V tom čase už Dodko nevidel vôbec. Avšak tá najhoršia správa mala stále iba prísť. Chlapček podstúpil CT vyšetrenie a lekári zistili, že má nádor na záhlaví a tekutinu okolo mozgu: „To bola tá najstrašnejšia chvíľa v mojom živote,“ zachveje sa Mirke hlas a zalesknú oči. Hneď na druhý deň Dodka na bratislavských Kramároch operovali.
Šesť hodín večnosti
Komplikovaný zákrok trval dlhých šesť hodín. Šesť hodín, ktoré predstavovali pre Mirku celú večnosť. Lekárom sa nakoniec podarilo nádor úspešne odstrániť. Napriek tomu, že išlo o nezhubnú formu, jeho vznik oslabil nervové svaly v očkách. Niektorí z odborníkov sú skeptickí a hovoria o trvalom poškodení zraku. Počas ďalších ôsmych operácií, ktoré Dodko absolvoval, mu zavádzali vývod na odstránenie nadbytočnej mozgovej tekutiny. Hospitalizácia trvala takmer tri mesiace. On však bol veľmi poslušný a trpezlivý pacient. Mnohotýždňový pobyt na nemocničnom lôžku, ale neprospel jeho pohybovým ťažkostiam: „Keď sme sa vrátili v apríli domov nevedel sedieť ani chodiť.“ Mirka sa obávala, že jej syn sa už nikdy nepostaví na vlastné nohy. Dodko, ale opäť prekvapil. S obdivuhodnou pevnou vôľou robil aj sám všetko preto, aby svoje zoslabnuté telíčko rozhýbal. Napriek bolesti a únave sa dokázal časom posadiť a postupne pribudli aj prvé nesmelé krôčiky. Doteraz je však odkázaný na doprovod druhej osoby.
Rodinné putá
Veľkú oporu predstavuje pre Mirku s Dodkom jej najbližšia rodina: „Ani neviem, čo by som bez nich robila.“ Peňazí síce nie je nazvyš, ale rodičia aj súrodenci sa jej snažia pomáhať ako sa len dá. „Aj sme si veľa poplakali,“ hovorí Mirkina mamička, „Dodko je také naše slniečko. Všetci ho veľmi ľúbime,“ pokračuje pani Blašková. Bývanie prispôsobili rodičia tak, aby mali Mirka s Dodkom súkromie. Okrem toho žijú v dome aj sestra s bratom a samozrejme neodmysliteľný člen domácnosti kokeršpaniel Deny. Popri tom ako sa rozprávame a listujeme v rodinných albumoch Dodko sa hrá so zvláštnou doštičkou: „To mu urobil dedo. Je to pomôcka, na ktorej sa učí Brailovo písmo,“ oboznamuje ma Mirka. Do otvorov na doštičke sa vkladajú malé kovové kolíčky. Dodko mi ochotne vysvetľuje, že každé písmenko aj číslo má svoje presné usporiadanie bodov. Za malú chvíľu pohotovo uloží niekoľko znakov. „Aj pani učiteľka v škôlke hovorí, že je na svoj vek veľmi šikovný,“ hovorí s hrdosťou v hlase Mirka.
Dodkov svet a pomoc od „Dobrého anjela“
Špeciálnu škôlku pre slabozraké a nevidiace deti navštevuje dvakrát týždenne: „Spievame si, cvičíme a vyrábame pekné veci,“ rozpráva Dodko. Mirka však smutne konštatuje, že z finančných dôvodov si každodenné dochádzanie do Bratislavy dovoliť jednoducho nemôžu. Okrem toho navštevujú aj Úniu slabozrakých a nevidiacich v Trnave: „Únia organizuje rôzne zaujímavé tvorivé dielne a výlety,“ hovorí Mirka, pre ktorú sú tieto stretnutia aj jednou z mála možností spoznať sa s ľuďmi podobného osudu. Dodkovi prospievajú aj návštevy plavárne: „Pláva síce s kolieskom, ale pobyt vo vode mu veľmi pomáha.“ Azda zo všetkého najviac obľubuje chvíle strávené pri koníkoch. Hipoterapiu, počas ktorej absolvuje sériu špeciálnych cvikov, navštevuje v Jaslovských Bohuniciach: „Niku mám veľmi rád. Vôbec sa jej nebojím a poslúcha ma,“ rozhovorí sa Dodko o svojom obľúbenom koníkovi. Ani hipoterapia však nie je zadarmo. Napriek tomu, že zdravie sa za peniaze kúpiť nedá, Mirka vie o tom svoje. Peniaze sú totiž prostriedkom, ktoré môžu život jej chorého syna uľahčiť. Aj preto sa rozhodla požiadať o pomoc „Dobrého anjela“ Organizácia, ktorá už pomohla mnohým rodinám neostala ani voči tomuto príbehu ľahostajná. Od novembra 2007 prispieva finančnou podporou aj Mirke a malému Dodkovi: „Za tieto peniažky sme veľmi povďační. Aj vďaka nim si môže môj synček dovoliť plávanie, masáže a pobyt na koníkoch.“
Čo bude ďalej...
Na túto otázku sa bojí odpovedať aj Mirka. Napriek neľahkému osudu sa však naučila tešiť aj z maličkostí. Každý Dodkov úsmev jej dodáva silu kráčať a bojovať ďalej. Nie je to jednoduché, ale ona to nevzdáva. Nie kvôli sebe, ale kvôli svojmu malému synovi, ktorý ju potrebuje. Jej chorý synček však potrebuje aj neurológa, kardiológa, očného lekára, gastroentorológa , chirurga, neurochirurga a ortopéda. Celý zástup odborníkov, ktorí musia nepretržite dozerať na jeho vážny zdravotný stav. Čoraz aktuálnejší je aj problém s Dodkovou školou. Pre nevidiacich totiž škola existuje, on však má aj problém s pohybom... Napriek všetkému Mirka stále pevne dúfa, že jeho stav sa časom zlepší. Že jedného dňa možno vynájdu liek proti svalovej dystrofii a Dodko bude behať po lúke, ako iní chlapci. Že sa raz sa niekde nájde šikovný lekár a on opäť uvidí, aký je svet krásny. Že raz sa jej syn aspoň čiastočne vylieči...
Epilóg
Zatváram dvere na aute a pozerám sa na dvoch ľudí, s ktorými som sa práve rozlúčila. Mirka jednou rukou objíma svojho syna a druhou smutne máva na pozdrav. Dodko ten mi, ale nezakýva. Nevidí ma. Iba pozerá niekam do neurčita...Ešte pred niekoľkými hodinami som ich nepoznala. Bez pátosu však musím priznať, že teraz vnímam niektoré veci predsa len trochu inak. Každodenne sa na niečo sťažujeme. Na nízke platy, vysoké ceny, ľahostajných politikov, hlučných susedov, drzé predavačky...Na čokoľvek. Namiesto toho by sme mali byť vďační za to čo máme. Za poklad zo všetkých najvzácnejší. Za veci zdanlivo všedné. Za rodinu, za lásku a zdravie svojich detí.
Na Slovensku je už viac ako 45 000 Dobrých anjelov, ktorí pravidelne každý mesiac pomáhajú rodinám chorých vo finančnej tiesni. Pridajte sa k nim a staňte sa tiež Dobrým anjelom detí, ktoré to potrebujú.