Účelový výklad zákonov, netransparentné fungovanie a demonštrácia moci. Aj takú podobu majú niektoré rozhodnutia magistrátu v Hlohovci. Horúcim príkladom je tortúra, ktorú sme museli podstúpiť, aby sme sa domohli obyčajného záznamu z rokovania mestskej rady. Keďže sme u radných nepochodili, obrátili sme sa na súd.

Celý kolotoč sa rozbehol v októbri pred dvoma rokmi, keď poslanci schválili nový rokovací poriadok. Oficiálnym dôvodom sa stala nutnosť jeho aktualizácie, keďže pôvodný materiál bol prijatý pred pätnástimi rokmi. Zástupcovia odklepli aj pravidlá pre účasť médií, ktorým počas zasadnutí zastupiteľstva vymedzili určený sektor. Na vyhradenom mieste pre novinárov by samozrejme nič zvláštne a zarážajúce nebolo. To však iba v prípade, ak by platilo pre všetky médiá rovnako. Hlohovskej televízie sa totiž nariadenie nedotklo. Spriaznení zamestnanci mestskej organizácie sa aj naďalej mohli na rokovaní pohybovať bez obmedzenia.

Výhrady k deleniu médií na „naše a tie druhé“ vyjadrila aj Zuzana Krútka. Predsedníčka Slovenského syndikátu novinárov upozornila na rozpor so zákonom a apelovala na kompetentných, aby materiál stiahli z rokovania. Nestalo sa. Návrh prešiel hladko a dôvody Krútkej neuznala ani prednostka Eva Lukáčová, podľa ktorej boli pre zástupcov všetkých médií vytvorené rovnaké práva a podmienky. Všetkých až na jedno. Namiesto dôstojného miesta sa tak z novinárskeho sektora v Hlohovci stal učebnicový príklad diskriminácie.

Zaujímalo nás, kto a s akými argumentmi tento krok inicioval. Keďže návrh oprášiť pätnásť rokov staré nariadenie sa zrodil na mestskej rade, vyžiadali sme si zápisnicu z rokovania. A opäť nastal problém. Magistrát našu žiadosť dvakrát zamietol s odvolaním sa na „zásadu neverejnosti“ zasadnutia. Obrátili sme sa preto na centrum VIA IURIS, ktoré aktívne háji práva občanov v takých kauzách ako Pezinská skládka, Územný plán Vysokých Tatier, ale aj v prípadoch týkajúcich sa práva na informácie či slobody prejavu. S právnou zástupkyňou Evou Kováčechovou sme sa záležitosť rozhodli riešiť súdnou cestou.

V máji tohto roku Krajský súd v Trnave konštatoval, že rozhodnutie podpísané primátorom Jánom Dlhopolčekom nemalo oporu v zákone. To nakoniec priznala aj samotná radnica, keď pod tlakom blížiaceho sa pojednávania požadovaný materiál sprístupnila. Zápisnice, ktorú sme mali zo zákona dostať do ôsmich pracovných dní, sme sa tak dočkali až po roku a pol. Podľa právnika mesta Ivana Taligu sa rozhodnutie opieralo o postoj vtedajšieho právneho oddelenia. Celá vina za nezákonný postup sa tak hodila na plecia Márie Vozárovej, ktorá už na oddelení hlohovského magistrátu nepracuje.

Sprístupnením zápisnice vyplávali na povrch aj skutočné dôvody úpravy rokovacieho poriadku. Niektorí z členov mestskej rady predviedli naozaj svojský pohľad na princípy otvorenej samosprávy a ukázali, aké blízke sú im dávno prežité praktiky. Miroslav Začko vystúpil s tým, že „je potrebné zamedziť, aby občania kedykoľvek v priebehu rokovania fotili a nahrávali“, keďže „niektorým poslancom to vadí“. Prinajmenšom prekvapivé je, že autorom tohto výroku je človek, ktorý kandiduje do najvyššieho zákonodarného orgánu. Riaditeľ Hlohovskej televízie Ján Libant, pre ktorého by mal byť minimálne tlačový zákon alfou a omegou navrhol, aby sa na jeho zamestnancov obmedzenia nevzťahovali.

Keďže snaha presadiť zákaz fotenia a nahrávania narazila na zákon o slobodnom prístupe k informáciám, hľadal sa aspoň spôsob, ako prácu „neprizvaným“ novinárom skomplikovať. Na rokovaní, ktoré dodnes nemá hlasovacie zariadenie a nie je ozvučené po celý čas, to nebol až taký problém. Nové nariadenie sa tak stalo iba úbohým gestom voči médiám, ktoré nemožno riadiť a cenzurovať. Stalo sa ďalším dôkazom toho, ako kompetentní zneužívajú moc vo svoj prospech. A že niekedy pochybné rozhodnutia skončia na súde, ktorý potvrdí ich nezákonnosť? Nevadí, nakoniec za to aj tak nik nenesie zodpovednosť a prípadné prešľapy sa zatiahnu z mestskej kasy.

Záznam z rokovania Mestskej rady v Hlohovci zo dňa 9.10.2008