Miestni si Daniela Vopáta pamätajú ako posledného riaditeľa tunajšieho pivovaru. Dnes vedie úspešnú firmu, ktorá dodáva sirupy a limonády pre celé Slovensko. Na svoju niekdajšiu lásku však nezanevrel. Po rokoch oprášil osvedčenú receptúru Hlohoveckého ležiaka a na srdci mu leží aj osud pivovaru, do ktorého sa čoraz viac zahryzáva zub času. 

Roky ste pôsobili v pivovarníckom fachu, považujete sa však aj za pivára?
(smiech) Samozrejme, rád si dám dobré pivo. Ak by som mal porovnávať, to najlepšie som pil asi v Nemecku, kde veľmi dbajú na regionálnosť a kvalitu a vyrábajú ho tradičnou metódou. Preto sa mi páči aj Oktoberfest, kde sa prezentuje 12 mníchovských pivovarov. Každý má vlastný šiator s niekoľkotisícovou kapacitou a ľudia sa tam zabávajú takým spôsobom, ako sa dá snáď len pri pive. Ale samozrejme, nič zlé nemôžem povedať ani na niektoré české značky. Žiaľ, tu u nás čoraz častejšie zisťujem, že dať si dobré pivo je dnes problém.

Skutočne? Pri takom kvante značiek a druhov?
Principiálne sa, samozrejme, zlepšilo oproti tomu, čo sa tu pilo pred 20 rokmi. Ale zas treba povedať, že všetko je takmer rovnaké. Moc nerozoznáte chuť trebárs Smädného mnícha od Zlatého bažanta. A možno je tu ešte jeden, nemenej dôležitý moment, a to, že Slováci nevedia pivo čapovať. Jednoducho k nemu nemajú ten správny vzťah ako napríklad naši západní susedia.

Myslíte si teda, že nie sme pivársky národ?
Našinci sú takpovediac svojskí. Slovák sadne do krčmy a objedná si pivo k niečomu, čo presnejšie znamená, že si dá k nemu borovičku. V Čechách a ani nikde inde niečo také nevidieť. Tam akoby prechovávali väčšiu úctu k tomuto nápoju.

Takže niečo ako “slovenská hádzaná“?
Aj tak sa dá povedať. Alebo to treba brať tak, že Slováci proste obľubujú miešané nápoje. (smiech)

Vráťme sa ešte k tej chuti. Ako je možné, že sú naše pivá tak podobné?
Ako som už začal, v porovnaní s minulosťou určite kvalitatívne narástli. V skutočnosti sa dnes bežne vyrába viacero značiek v jednom pivovare. Komerčné mamutie kolosy robia pivo takzvaným jednofázovým kvasením. V praxi to znamená, že sa pripraví várka oveľa vyššej cukornatosti, potom sa rýchlo prekvasí a za 10 dní je pivo hotové. Nakoniec sa už len zreže s vodou na požadovanú stupňovitosť alebo značku. Myslím, že to nie je tá najsprávnejšia cesta, ale taký je dnešný trend, čo zároveň chápem, lebo to robia kvôli trhu. Keď je napríklad veľa slnečných dní, musia rýchlo produkovať, čo by si pri ležiaku, ktorý potrebuje dlhšiu dobu, dovoliť nemohli.

Ak tomu dobre rozumiem, vy asi uznávate iné metódy?
Pivo je tradičný nápoj, ktorý nevznikol dnes alebo pred pár rokmi. A tak by sa k nemu malo aj pristupovať. Pokiaľ viem, jeho história siaha až kdesi k Sumerom, 2 tisícky rokov pred Kristom.  Samozrejme v inej podobe, ako ho poznáme teraz. Som presvedčený, že si zaslúži oveľa väčšiu pozornosť,  a preto sa prikláňam k tradičným postupom, akým sa vyrába ležiak. To je pivo klasicky uvarené, ktoré potom ide na hlavné kvasenie, kde pobudne asi 10 dní a nakoniec sa ešte daľších zhruba 30 dní dokváša v špeciálnych tankoch v ležiackych pivniciach. Je to stará plzenská metóda, ktorú sme dostali do vienka a s jemnými obmenami sme podľa nej varili aj v Hlohovci.

Dá sa povedať, že Hlohovec  má k pivu blízko?
Tu má pivovarníctvo dlhú tradíciu a Hlohovčania boli na to vždy patrične hrdí. Miestny pivovar založili už v roku 1722 Erdödyovci, čo bol v tom 18. storočí možno jediný priemysel. V novodobej histórii zažíval svoje zlaté časy koncom 60. rokov, keď sa tu vyprodukovalo vyše 80-tisíc hektolitrov ročne. Ale potom, ako išla moderná doba okolo nás, my tu z východného bloku sme iba ticho závideli ostatným. Aj keď sa, samozrejme, modernizovalo, vždy to bolo len v takých hrubých rysoch. Na zariadenia, ktoré by pozdvihli kvalitu, neboli peniaze. A keď sa už konečne darilo a aj doba začala priať, tak sa to celé zavrelo. Ale to nebol iba údel tohto pivovaru. 

Zdá sa, že ste si dosť preskákali. Ako dnes spomínate na časy v tunajšom pivovare?
To obdobie považujem za jedno z najkrajších v mojom živote a nielen čo sa práce týka, lebo som tu našiel mnoho priateľov. Aj keď už roky žijem v Trnave, môžem povedať, že srdcom som ostal Hlohovčanom. Som vďačný za tie roky a skúsenosti, ktoré som získal. A nielen tie dobré. Pravdupovediac, tie negatívne boli možno ešte dôležitejšie. Hlohovský pivovar som mal veľmi rád. Vyzeralo to tam ako v Hrabalových Postřižinách. Bol to typický pivovar s komínom, sladovňou a dvorom kol dokola. Za mojej éry sa tam investovalo nejakých 60-miliónov korún. Ale ako som spomínal, tá doba mala svoje mantinely, aj keď môžem povedať, že sme už boli na dobrej ceste. Som smutný z toho, ako to dopadlo. 

Boli ste sa tam teraz pozrieť?
Áno, nedávno, asi po desiatich rokoch a zostal som zhrozený z toho, čo som uvidel. Pripadal som si ako v rozprávke o Šípovej Ruženke. Všetko je tam zarastené a spustnuté. Zachvíľu ten pivovar začne úplne chátrať, pršať doň a čo nevidieť popadajú strechy. Je najvyšší čas konečne niečo urobiť.

Ale vy ste už predsa niečo podnikli...
Áno, ale presnejšie nie pre pivovar samotný. My sme to chytili takpovediac z opačného konca a v improvizovaných podmienkach sme sa pokúsili o “comeback“ Hlohoveckého ležiaka, kedže sa teraz varí v moravskom Litoveli. Dnes to tak už robí kdekto. Plzeň sa stáča v Šariši, nitriansky Corgoň v Hurbanove, čo nás vlastne inšpirovalo a povedali sme si, že to skúsime. Keďže sme nemuseli investovať do obnovy, stačilo podniknúť iba pár krokov.

Prečo ste išli až na Moravu a nevybrali si nejaký domáci podnik?
Z viacerých dôvodov. Slovenské pivovary nám nevyhovovali, lebo už ich je len zopár a sú kapacitne vysoko výkonné. My sme potrebovali čo najmenšiu várku, kedže nerobíme trh plošne, ale len pre región. Várka v Litoveli je 250 hektolitrov, v Hlohovci bola 120 a to bolo najmenšie množstvo, ktoré sme našli. Ďalej je to dobrá dostupnosť surovín, kedže na ležiak sa používa jeden z najlepších jačmeňov z Hanej a žatecký chmel. Dôležitá je aj voda a tá v Litoveli je rovnaká, ako bola v Hlohovci. A samozrejme, v neposlednom rade, vyznávajú tu tradičný spôsob výroby. Som rád, že nám vyšli v ústrety a mohli sme tak po 23 rokoch našu receptúru oprášiť.

A čo na to Hlohovčania?
Zatiaľ to všetci chvália, takže sme asi udreli klinec po hlavičke. Dokonca aj starí Fraštačania tvrdia, že sme tú chuť trafili. Momentálne dodávame už asi do 20 krčiem a som príjemne prekvapený, ze sa chytili aj okolité dediny. Naše pivo sa dá už kúpiť aj v tunajšom Kauflande, keďže to spadá do ich regionálnej obchodnej politiky. Nemáme ambície tlačiť sa inde. Chceli sme vrátiť ležiak Hlohovčanom, lebo to je výsostne domáca záležitosť. Čapovali sme aj na Michalskom jarmoku, kde sa minulo 7 sudov, čo som ani nečakal. Od mája, keď sme ho uviedli opäť do života, sme predali vyše 350 hektolitrov a ak to takto pôjde ďalej, je predpoklad zamýšľať sa, čo s pivovarom.

Máte aj nejakú konkrétnejšiu predstavu?
Zatiaľ to vidím ako beh na dlhé trate, ale som optimista. V prvom rade treba vyriešiť majetkové záležitosti, ktoré pokiaľ viem, sú tam doteraz nevyjasnené. Ideálne by bolo, keby objekt získalo mesto ako historickú pamiatku. Ak by sa to podarilo, viem si tam predstaviť rekreačné stredisko s malým mestským pivovarom. Podobne  to už roky robia v Nemecku alebo v Čechách. Mohlo by sa tam otvoriť aj múzeum pivovarníctva s reštauráciou, ubytovaním a ihriskom pre deti. Súčasťou by bola prehliadka funkčnej výroby, ktorá by zároveň zásobovala lokálny trh. Samozrejme, už nie vo veľkom ako kedysi. Také niečo na Slovensku chýba a ak by sa našla finančná injekcia, som presvedčený, že by to stratové nebolo. Keby sa na to niekto dal, určite by som rád pomohol skúsenosťami aj nápadmi.

Vsadili ste teda na tradíciu?
Dá sa tak povedať. Ale čo sa noviniek týka, myslím, že napríklad Radler rozhodne prispel k spopularizovaniu piva najmä medzi mladými, kedže sa z toho stalo niečo, ako “imidžový drink“. Typickí krčmoví štamgasti ale neradi experimentujú a chcú radšej klasiku. Pri konkrétnej značke veľa zohráva aj lokálpatriotizmus. A práve Hlohovčania majú veľmi silnú väzbu k svojmu mestu. Preto by som im doprial vlastný pivovar, na ktorý by boli hrdí, kde by sa varilo dobré pivo, ktoré by mali radi. Prvý krok sme už urobili a myslím, že sa to podarilo.

Ak chcete ochutnať Hlohovecký ležiak a navyše získať k tomu aj milý darček, kliknite si na našu súťaž!