Arktické mrazy pominuli. S ortuťou teplomera však vystupujú aj nespokojné hlasy namierené proti ľuďom bez domova, ktorých teraz vídavať aj v Hlohovci čoraz častejšie. „Dnes od dvanástej hodiny spí a popíja jeden pán pod mostom. Neverím, že to nikomu nevadí. Konečne asi o ôsmej tu bola záchranka a mestskí policajti a nič. Je tam ďalej,“ posťažovala sa čitateľka. „Nemusia byť zlí, ale večne ožratí a potom nikdy nevieš, čo z takého človeka vystane,“ pripája sa ďalší.

Mnohí si už akosi zvykli hádzať všetkých bezdomovcov do jedného vreca. Ľudia z ulice sa bránia. Tvrdia, že nie každý z nich obťažuje okolie, robí zle a zanecháva za sebou špinu. Policajti zas hovoria o probléme ako o začarovanom kruhu, v ktorom hrá úlohu alkohol. Poďme sa pozrieť rovno do ulíc.

Je obyčajný všedný deň. Poludnie. Aj keď ešte skúpe, predsa len jarné lúče už nikoho nenechávajú na pochybách, že zima konečne pominula. Okolo Kostola sv. Michala pulzuje živý ruch. Kočíkujúce mamičky, ľudia s plnými igelitkami, úradníci náhliaci sa do reštaurácie s prísľubom teplého a voňavého obeda. Pred kostolom postáva skupinka. Z partie náhle vyštartuje jeden z chlapíkov. Má namierené k autu, ktoré práve zaparkovalo. Skloní sa a zaklope vodičovi na okno. Potom už len vidieť ako šofér rázne pokrúti hlavou a dotyčný sklamane odchádza.

Podídeme k mužom pred kostolnou bránou. Chlapi sa vďačne načahujú za ponúkanou cigaretou. Ako prvý sa rozhovorí Ernest. „Z basy ma pustili pred polrokom a odvtedy som na ulici,“ spustí čulý päťdesiatnik, ktorý tvrdí, že v chládku skončil pre mladícku nerozvážnosť. Predtým mal ženu, dcérku aj strechu nad hlavou. Dnes celý jeho majetok pozostáva z pár obnosených vecí, čo má na sebe. Dokonca nevlastní ani doklady. Pokým bol v base, sestra neplatila nájom za byt v Trnave, ktorý patril aj jemu. Byt skončil v exekúcii a on sa nemal kam vrátiť. Hovorí, že dcéru, ktorá má štyri deti, otravovať nechce. Nakoniec zakotvil v Hlohovci. Tu stretol, ako sa hovorí, kamarátov na život a na smrť, s ktorými je drsný život na ulici predsa len o čosi viac znesiteľnejší. „Kto to nezažil, neuverí,“ dodáva.

„Tu som býval dlhé roky. Keď mi umrela mama, tak som predal barák a kúpil chalupu v Brestovanoch,“ zapája sa do debaty Rudo, ktorý zanedlho oslávi šesťdesiatku. Časom sa ukázalo, že nenašiel spoločnú reč so zaťom, s ktorým žili pod jednou strechou. „Nepotrebujem sa dostať na staré kolená do basy. Tak som ustúpil.“ Najmladší z partie je Robo, ktorý ešte nemá ani tridsať. Brat ho vyhodil z bytu potom, ako mama odišla do nemocnice. Vraj, aby si nevodil domov kamarátov. Robotu by si našiel rád a s hrdosťou v hlase dodáva, že je vyučený kuchár - čašník: „Aj som skúšal, ale kam môžem ísť takýto špinavý?“

Pred časom sa chlapi dali dokopy. Samému je vraj na ulici ťažko. Takto fungujú spoločne a hovoria, že jeden na druhého nedajú dopustiť. Svoju terajšiu adresu majú pod mostom. „Aj nás zo trikrát vypálili a o všetko sme prišli,“ posťažuje sa Ernest. S matracmi a perinami nakoniec pomohli dobrí ľudia. Najtuhšie zimy prežili v azylovom dome na Pribinovej ulici. „Pán náčelník a pán primátor nám to vybavili, inak by sme zamrzli, lebo ozaj boli tuhé mrazy,“ spomína Trnavčan, ktorý si zarába žobraním pred kostolom.

„No však povedz, ako sa na teba primátor hneval, veď ťa celý mesiac v kostole obchádzal,“ dobrácky natrie kamaráta Rudo. Ernest nakoniec priznáva, že z útulku predčasne odišiel. Bolo ich tam vraj príliš veľa a chýbalo mu súkromie. Ukáže sa však, že ešte viac mu chýbal alkohol, ktorý je v azylovom dome zakázaný. „To viete, keď si vypijete, tak sa vám to všetko zdá v pohode,“ hovorí na svoju obhajobu Ernest, ktorý nedá na primátora dopustiť: „Už sa nehnevá, aj stravenku mi dal minule. To je jediný charakterný človek.“

Chlapi spod mosta hovoria, že sú nekonfliktní a s ľuďmi vychádzajú dobre. Podľa nich to nemožno povedať o všetkých s podobným osudom v týchto končinách. Ernest sa sťažuje, že keď ostatní popíjajú a polihujú na lavičkách, tak nič nevyžobre, lebo ľudia si myslia, že patrí k nim. Cez týždeň mu to hodí len zopár centov, cez víkend päť až šesť eur. Hovorí, že okrem toho sa snaží byť aj prospešný. „Tu mám lopatku a metlu,“ ťahá nás ku kostolnému vchodu a ukazuje náradie, s ktorým, ako tvrdí, pravidelne upratuje okolo svätostánku. V zime vraj chlapi odhadzovali sneh.

Teraz je ich najväčším snom nájsť si robotu a poriadne sa vykúpať. V danej chvíli neskrývajú radosť ani z krabičky cigariet a poteší aj pár eur do “rodinného rozpočtu“.  „Aj sme si dnes ráno hovorili, keby sa tak zadarilo. A zadarilo sa!“ hovorí so svetielkami v očiach Robo a sľubuje, že za korunky navarí kamarátom špenát.

V Hlohovci momentálne evidujeme asi desať bezdomovcov,“ hovorí náčelník mestskej polície Jozef Šoka, ktorému skupinka spod mosta nie je neznáma. Nielen jej pohyb v meste monitorujú hliadky aj kamerový systém. Okrem toho príslušníci reagujú na podnety priamo od obyvateľov. V decembri takto ľudia upozornili na dvojicu, ktorá obývala a znečisťovala priestory oproti Fraštackej vinárne. Pár sa však nechcel rozdeliť. Ona odmietla ísť do Útulku sv. Anny, on do azylového domu na Pribinovej. Potom, čo miesto opustili, policajti nezistili kam odišli.

Ďalší nedávny prípad je z Ulice Za poštou, kde sa bezdomovec ubytoval v pivničných priestoroch. Svoje o ľuďoch bez strechy nad hlavou vedia aj na Nitrianskej, kde bezdomovci prespávali vo výklenku a na autobusovej zastávke. Tam zároveň vykonávali aj všetky telesné potreby.

Podľa náčelníka je zásadný problém v tom, že ľudia dávajú bezdomovcom peniaze: „Ak im chcú naozaj pomôcť, nech im radšej dajú jedlo. Za peniaze si totiž kúpia alkohol.“ Popíjanie na verejnosti, ako aj znečisťovanie priestranstiev zakazuje mestské nariadenie. Tu ale majú policajti zviazané ruky. „Keď mu dávame pokutu, vieme, že je nevymožiteľná. Tak sa ich aspoň snažíme dostať z tejto lokality von,“ hovorí Šoka. Problém však nastáva v okamihu, keď sa bezdomovec potužený alkoholom stáva nebezpečným nielen pre seba, ale aj pre okolie: „V takýchto prípadoch musíme byť pri ňom, aby napríklad nezamrzol. Do útulku ho opitého nezoberú a záchytka v Hlohovci ani v Trnave nie je. Proste ho nemáme kam odviezť.“ Riešením, ako sa dostať z ulice, je práve azylový dom. Nie každý je ale ochotný vzdať sa alkoholu. „Takže je to taký začarovaný kruh,“ dodáva náčelník.

Jozef Šoka si myslí, že v dnešnej dobe sa môže stať bezdomovcom hocikto. Záleží len na tom, akým spôsobom prijme pomocnú ruku. Voči prispievateľom, ktorí v diskusnom fóre kritizovali ľudí bez strechy nad hlavou, sa postavila aj čitateľka Miroslavka: „Skúste radšej navrhovať zmeny právneho systému, aby ľudia bezdomovectvu predchádzali. Ak s tým nechcete nič robiť vy alebo úrady, pokiaľ vám nenadávajú, neobťažujú vás, aspoň nimi neopovrhujte.“